Bola som tehotná a práve som sedela na návšteve u kamarátky. Jej malý Huncút už tradične vymýšľal. Ešte sám nechodil, ale už bol všade. Vyliezal, kde sa dalo a potom spustil krik, pretože nevedel sám zísť dole. Banovala, že ho nenaučila skorej zliezať zo sedačky. Táto príhoda mi utkvela v pamäti a rozhodla som sa z nej poučiť.
O niekoľko mesiacov neskôr...
Keď Nikoli už zvládol, otáčanie, plazenie či lezenie, a takmer samostatné sedenie. Začala som skúšať, ako by mu to zliezanie išlo. Najskôr len z postele, ktorú máme maximálne 20 cm nad zemou. Spolu sme z nej pomaly zliezali. Zo začiatku to nebola veľká sláva. Ukazovala som mu to, pomaly som ho navádzala, ako na to.
Netrénovala som to s ním pravidelne, iba raz za čas. Najskôr som mala pocit, že je asi ešte na neho skoro. Dokonca bolo aj jedno obdobie, keď som to s ním neskúšala vôbec. Preto ma prekvapilo, keď raz zrazu sám od seba začal zliezať z postele.
Opäť sme sa vrhli do cvičenia, a už mu to išlo lepšie. So samotným zliezaním nemal problém, ale najdlhšie mu trvalo pochopiť, ako sa pritom natočiť. Niekedy začal cúvať už od polovice postele a čudoval sa, že ešte stále nie je na zemi. Postupne sme zvyšovali latku náročnosti. Zliezať z posledných schodov, ktoré máme vo vnútri domu alebo zo sedačky. Začal si uvedomovať, ako sa otočiť a po nejakom čase už s tým nemal žiaden problém.
Zbavila som sa strachu o neho, pretože som videla, že zliezanie veľmi dobre zvláda.
A keď sme boli u niekoho na návšteve a ja som odbehla na pár metrov od neho pre nejaké veci do tašky, vedela som, že bude v poriadku. Či už na sedačke alebo vedľa nej na zemi. Rozumel, čo znamená „POZOR, KRAJ!“ a vedel, že musí byť opatrný.
Kým si celkom osvojil zliezanie, tak už vedel pomaly aj vyliezať. Potom mal zábavu vyliezať na sedačku a hneď z nej zliezať. Alebo liezť po schodoch hore a zliezať ich dole. Tu sme vždy chodili rovnakým štýlom po schodoch aj my, s ktorými sa vybral hore. Rodičia, či starí rodičia. Dokonca ešte stále, chodíme štvornožky do schodov aj zo schodov. Už niekoľko mesiacov.
Určite by som radila rodičom, aby sa posnažili naučiť dieťa najskôr zliezať, kým bude vedieť vyliezať. Budú mať menej stresov a viac pohody. Hlavne však treba dbať aj na jedinečnosť dieťaťa a nikdy ho nevyrušovať ani nenaháňať, keď sa snaží sám o zliezanie alebo vyliezanie.
Náš Nikoli nie je zbrklý, ale rozvážny a opatrný. Nepomáham mu dole, keď vidím, že na to má. Len som pri ňom, povzbudzujem ho a niekedy usmerňujem jeho pohyby a pomáham mu prekonávať jeho strach. Zo začiatku aj jeho niekedy ovládol strach, zasekol sa v pohybe a plakal. Ani vtedy som ho nezniesla so sedačky, len som mu trpezlivo pomáhala aj cez krik a navigovala jeho telíčko dole.
Vedela som, že to zvládne a verila som v jeho schopnosti.
A potom, keď sa mu to takmer samému podarilo… Tak to ste mali vidieť tú radosť! V okamihu veľký plač skončil a očká sa mu rozsvietili radosťou z triumfu, že to dokázal. Po chvíľke, to chcel celé zopakovať aj sám.
Rodičia zo začiatku robia chybu, že hneď vyhovejú dieťaťu, pretože plače. Zdvihnú ho a dajú ho sami dole. Tým naučia dieťa, že keď sa rozplače, hneď niekto pribehne a znesie ho dole. A pravidelným opakovaním si to dieťa len utvrdí. Potom dlho trvá, kým ho to zase odnaučíte. Takže pozor, čomu učíte svoje dieťa. Naučte ho radšej samé zliezať skôr ako neskôr.
Som tvorivá žena, manželka, matka, dcéra, sestra,…
Ale aj učiteľka, masérka, bylinkárka, záhradkárka, milovníčka dobrých kníh a zdravej stravy.
Som človek zvedavý, rozmýšľajúci, vymýšľajúci a hravo experimentujúci.
Milujem život a praktické – funkčné veci.
Túžim poznať veci viac do hĺbky, preto sa stále niečo učím, a zároveň mám už dosť vlastných skúseností, preto učím iných.
Aj Vám zjednoduším život tým, že sa podelím o svoje vedomosti, výsledky a riešenia – tie úspešné i neúspešné.
Som autorka projektu UČME SA SPOLU.
Jednoduchší život nielen vďaka odskúšaným radám či trikom, ale aj tipom na hry a mnohým ďalším.